piatok, 16. mája 2014

Z čoho som sa vymaľovala

foto: funnie.st

Pekný make up, čo? Je zábavné, akými fázami a experimentami si žena prejde, kým sa naučí, aký typ líčenia jej najviac pristane, ako potlačiť nedostatky a zvýrazniť prednosti a ako to celé stihnúť tak, aby ste ráno mohli byť v práci (škole) včas. V dnešnom článku si trošku zaspomínam na moje make up začiatky.

Pravidelne som sa začala maľovať niekedy koncom základnej školy. Dostala so prvý rúž (Astor) a to bola celá moja vlastná kozmetická výbava. Samozrejme, všetko ostatné som dopĺňala z maminych zásob. Niekedy tajne. Nemala so potuchy, čo mojej tvári sluší a ako sa to robí, aby ste vyzerali ako modelky v časopisoch. V prvom ročníku na strednej (to bolo cca v polovici 90tych rokov) prišli do módy veľmi tmavé pery. Kúpila som si tmavofialový rúž v odtieni, ktorý mi absolútne nesedel a 10 krát denne som obnovovala náter, aby boli pery dokonalé. V tomto období som sa štylizovala do niečoho, čo by sa dalo nazvať zmesou punku a gothic štýlu. Dlhá čierna sukňa až po zem, ovešaná kilom výraznej bižutérie a šperkov, ktorým vždy dominoval masívny strieborný kríž na krku. Vlasy po zadok, čierne ako uhoľ, sem tam nejaký ten modrý prameň... a vojenské bagandže, tie museli byť v zime, v lete. Vyslúžila som si prezývku Morticia. Právom :) Mama vtedy šťastnou zhodou náhod dostala ako darček bielu make up bázu od Chanelu (tuším sa stále vyrába) a ja som si ju štedro patlala na tvár (až som ju vybabrala celú). No čo Vám poviem, vyzeralo to úchvatne :)



Keď ma tento look omrzel, jeden víkend, keď som bola sama doma, som dostala skvelý spontánny nápad ostrihať sa na krátko. Sama. Behom pol hodinky bolo hotovo, ale stále sa mi to zdalo nejaké nudné, tak som zbehla do drogérie po odfarbovač a opäť svojpomocne som si odfarbila uhľovočierne vlasy na... pomerne ťažko identifikovateľný odtieň. Alebo skôr smes odtieňov - tu a tam to bolo oranžové, pri korienkoch skoro platinové a hlavne mi to nesmierne išlo k pleti :))) Ale ja som bola spokojná, v kombinácii so psím obojkom okolo krku, DIY batikovanými ultra slim nohavicami a vysokými martenskami to vyzeralo úžasne. Každý sa za mnou na ulici otočil, čo mi síce v tej dobe nerobilo dvakrát dobre, ale hrialo ma vedomie, že je to niečo, čo sa len tak nevidí. Inak tie krátke, vlastnoručne ostrihané vlasy boli neskutočne praktické - ráno stačilo trochu namočiť, poprevracať to hala-bala a mohla som ísť. Ani neviem, kedy ma to prešlo, len si pamätám, že maturovala som už s opäť pomerne dlhými a hlavne jednofarebnými tmavými vlasmi. 

beautybulletin.com

Nasledovalo obdobie, kedy som prepadla červeným a neónovo ružovým očným tieňom. Jasné, že som o tieňovaní očí stále nemala šajnu, takže v praxi to vyzeralo ako dve obrovské farebné machule, čo najviac rozotrené aj pod očami... hľadala som primeraný obrázok, ktorý by to čo najvernejšie ilustroval a našla som! Takže som chodila medzi ľudí ako laboratórny králik, ktorého Sloboda zvierat práve oslobodila z klietky. Vyzeralo to fakt desivo. Od tej doby viem, že červené, sýtooranžové a ružové tiene v kombinácii so žiadnou maskarou, linkou a kriedovo bielou pleťou, navyše so svetlými očami sú spoľahlivý spôsob, ako vzbudiť dojem, že ste prerevali celú noc alebo máte ťažkú alergickú reakciu. 

modthesims.info


Obočie je samostatná kapitola - dlho som ho ignorovala úplne a keď som si ho jedného dňa, niekedy na VŠ detailnejšie všimla, nenapadlo mi nič lepšie, než si ho vytrhať úplne na tenko a aby ho potom bolo vôbec vidieť, kresliť si ho ceruzkou, najlepšie jedným ťahom. Aby som vyzerala už celkom ako retardovaná, odstrihla som si (sama, ako inak!) ultra krátku ofinku. Dokonca Vám viem presne povedať, kto ma inšpiroval: Angelina Jolie vo filme Girl, Interupted. Akurát ja som vtedy ala vlasy ohnivo červené... 

virginmedia.com

No a po skončení VŠ sa to so mnou začalo pomaly normalizovať. Zistila som, že najviac mi sedia neutrálne, zemité očné tiene, že príroda to so mnou myslela dobre, keď mi nadelila farbu vlasov, akú nadelila, dostala som alergiu na kovy, takže som sa zbavila kilogramov bižu a kopec iných vecí, ktoré viedli k tomu, že ma raz - pár rokov po VŠ - stretol bývalý spolužiak a sklamane skonštatoval: "Veď vyzeráš úplne obyčajne." Ja viem síce svoje, lebo vyzerať a byť niečím nie je vždy to isté, ale krutá pravda je, že z niektorých vecí človek skrátka vyrastie. Takže, ak raz budem mať dcéru ako ona, budem veľmi zhovievavá a tolerantná mamička. Minimálne do jej 25tich, potom už by som predsa len zvažovala návštevu nejakého odborníka. 

A z čoho všetkého ste sa vymaľovali Vy? 

Lučiak

16 komentárov:

  1. Veľmi príjemné čítanie :-). Pobavila ma hlavne tá časť s ofinkou podľa Angeliny :-D.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Obdobie ultra krátkych ofiniek som mala a celkom dlho ma to držalo, raz do šikma, inokedy zas úplne do rovna podľa hrnca. Potom nasledovalo dlhé obdobie klasickej ofiny, tej normálnejšej a dlhšej. A teraz nechávam zasa narásť. Rôzne farebné tiene ma tiež neobišli, no na podok ani veľmi nie, moja verzia bola umiernenejšia iba na vrchných viečkach:D Teraz som rada, keď si dám ráno linku, riasenka musí byť vždy.
    Asi pred tromi rokmi som bola na jednej dámskej akcií a tam ma jedna odborníčka na šperky označila za gotický typ, doteraz nechápem, z čoho tak usúdila, nosila som vtedy akurát tmavo hnedé vlasy.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. mozno si jej pripominala niekoho z kostolnej fresky? :)

      Odstrániť
  3. aspoň máš na čo spomínať :) ja som si prvý krát odfarbila ofinu na blond ešte v ôsmom ročníku na ZŠ (bolo to v 80.rokoch min. storočia :D a potom to už išlo samo, na mojich vlasoch sa vystriedali všetky farby od platinovo blond, žltej, orenžovej, ohnivo červenej, bordovej až po čiernu a tiež som zistila, že aj tak mi svedčí moja prirodzená farba vlasov :). Obočie, to mám podobne ako ty, akurát s tým, že mne už nedorástlo, čo ma ako preherešok z mojej pochabej mladosti naozaj mrzí. Jaj a Mortyšia som jedného času bola aj ja :) Super článok!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. fiha, naozaj nedorastlo? To je zvlastne... platinovu blond a vlastne akukolvek blond som na hlave este nikdy nemala, myslim ako dominantnu farbu, tie odfarbene korienky neratam :)

      Odstrániť
    2. bohužiaľ u mňa vytrhávanie obočia nebola jednorazová ani krátkodobá záležitosť ale viacročná tak asi preto...ale už som sa naučila si ho domaľovať aj po slepiačky, takže je to pre mňa už len rutina ale ráno sa stále zľaknem sama seba v zrkadle :D

      Odstrániť
  4. Haha, perfektný článok :) Tú ofinu podľa Angeliny som chcela tiež, no nejako z toho zišlo... (celkovo bola v puberte môj ideál krásy). Ja si pamätám svoju prvú maskaru - Constance Carroll a mejkap Maybelline (ten bol dokonale oranžový!), bolo to v poslednom ročníku na základke. Ja som si prešla v päťročniciach (tak je to po slovensky? heh) od ohnivočervenej cez blond až po tmavohnedú, no a od minulého roka nechávam vyrastať - nikdy som nemohla zniesť svoju popolavo myšinovú farbu vlasov, teraz mi maximálne vyhovuje. Nikdy som síce v líčení nebola nejaký experimentátor (možno preto, že mama sa nemaľuje, nemala som si od koho "požičiavať" :)), ani linku som si nekreslila, lebo mi to nešlo a našťastie som mala toľko súdnosti, že som s tým na ulicu nevyšla. Súhlasím teda absolútne s tým, že žena sa musí "vymaľovať", veď ako inak príde na to, čo jej vyhovuje najviac?

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Já jsem si se svým obočím začala hrát už v osmé třídě na základce. Celkem dlouho mě to drželo, ještě v 17 letech jsem měla tenoučké čárečky. Od té doby to nechávám jakože dorůst a naštěstí se to celkem dobře spravilo, krmín to ricinovým olejem a funguje to:-)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. smejem sa. taký článok som dlho chcela napísať :D tiež mám čo svetu odkázať

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. tak napis a odkaz :) Rada si precitam.

      Odstrániť
  7. :D Pobavilo a veľmi. Tiež mám za sebou "temné" obdobie a oranžové obdobie, čo sa týka vlasov, a teraz som skôr pri tej prirodzenosti, ktorej len treba trošku pomôcť. Ale mini ofinka, to je niečo, k čomu sa často vraciam a aj mi to okolie celkom chváli (zdá sa, že úprimne). Naozaj je to tak, musíme sa trošku vybúriť, skúsiť čo sa dá a potom si často vyberieme "obyčajnosť".

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Z neprirodzeneho licenia :) rozdiel "pred a po" nie je taky sokujuci ako zamladi :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Heh, obdobie "čiernej" máme teda viaceré za sebou, ako tak čítam..:) U mňa predovšetkým na príšerných linkách, ešte aj na tmavohnedých očiach k tomu.. Aj keď, možno väčší hriech boli kúpy vždy tmavšieho makeupu a to o dosť.. S bledou pleťou som sa zmierila až neskôr..Ale maturovať už tiež išla ako človek!:)

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Dodry článok,človeku sa hneď ľahšie spomína na svoje maľovanie že som nebola len ja blázon Oman ha son zacinala z modrov a ruzovou kriedov tread by som moje dcery ani neviem co zrobila hroza a top bola vonava maskara otrasne

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za každý komentár! Komentáre sú moderované.
And one important message for spammers: your comments will never be published :)