Ako to vlastne (skoro) celé je.

Na prelome rokov sa na blogoch vyroja bilančné články. Niektoré sú striktne kozmetické, iné prekvapivo osobné. Kozmetickú bilanciu roka 2016 som už zverejnila a tak mi ostáva už len tá osobná. Nechce sa mi do nej. Nerada zverejňujem detaily svojho života na internete. Poznám pár ľudí, ktorí teraz prevracajú očami a hovoria: no určite, však máš FB, IG, dávaš tam fotky a ešte aj prispievaš do kadejakých diskusií... Majú pravdu. Pravda je však aj to, že  všetko, čo o sebe vypustím do virtuálneho priestoru, predtým trikrát prešlo dôkladným filtrom autocenzúry a výsledkom je, že tie naozaj zásadné veci, ktoré som prežila, sa von nikdy nedostanú. Pretože v rukách anonymnej virtuálnej masy je to mocná zbraň.
 

Neznášam blogerky, ktoré na blogoch ustavične bojujú s nejakou fiktívnou armádou hejterov  a ešte si na tom založia podstatnú časť svojej popularity. Je to osvedčená a veľmi funkčná metóda, to hej. A potom prichádzajú dramatické nervové zrútenia v priamom prenose, teatrálne odchody, čiernobiele videá atď. Všetko je to súčasť hry. Je mi trápne aj za nich. Taká nechcem byť. V nasledujúcich riadkoch sa preto pokúsim nájsť nejaký kompromis, ako povedať to podstatné, ale bez teatrálnosti, sebaľútosti a v rámci zachovania určitej miery súkromia.

Keď som písala moju malú bilanciu roka 2015, nemala som naivnú vieru v to, že rok 2016 bude zázračne lepší, ale vstupovala som doň s nádejou. Lenže príliš ma nešetril, to teda nie. Ale prečo by vlastne mal? Zlé veci sa skrátka dejú, každému, viac či menej, skôr alebo neskôr. Rok 2016 ma naučil toto: 

- to, čo zvonka vyzerá ako kapitulácia a zlyhanie, môže byť v skutočnosti požehnanie a výhra. Po troch a pol roku snaženia som pochopila, že moje dieťa skrátka nemôže chodiť na klasickú školu, ale že potrebuje špeciálnu. Postupne to pochopili aj ľudia z môjho okolia. 

- niekedy sa veci poserú, pretože proste prečo nie? Vážne, prečo by sa to nemalo stať práve vám? Pretože sa môže. Bodka. A stane sa to. 

- už viem, aké to je, chodiť takmer polroka v podprsenke, ktorá je z polovice prázdna. Teda nie úplne, vďaka bohu za vypchávky. Viem, aké je ležať na stole, keď vám berú jeden kus toho, čo v našej kultúre definuje ženu. V lokálnej anestéze, ale pri plnom vedomí. Tá lokálka bola strašne bezcitná vec. Ušetrila som si síce jednu narkózu, ale zažila som pocit, ktorý ma na tri týždne vyradil z normálneho mentálneho fungovania. Pochválili ma, aká som vzorná pacientka. Ja som bez slova a bez pohnutia ležala, rozhodnutá neplakať, no nakoniec som sa neubránila. Prehrala som boj s tou jedinou slzou, ktorá potichu stiekla z kútika môjho oka.

- keď zažijete moment, ktorý je splnením vašej najhoršej obavy, prekročíte vlastnú hranicu. Aj na to najhoršie sa dá nakoniec zvyknúť. Hlavne ak proste musíte, pretože musíte fungovať, pracovať, starať sa o dieťa a psa.

- môj odvážny plán vysadiť konečne antidepresíva vďaka vyššie opísanej udalosti stroskotal, ale vďaka nim zas stroskotali iné nebezpečné plány a stále som tu :)

- len ľúbiť nestačí. Aj keby ste niekoho ľúbili akokoľvek a on ľúbil vás, niekedy je to stále malo na to, aby ste mohli byť spolu.

- nehrajte sa na hrdinky. Väčšina z nich vstúpila do dejín, niektorým postavili aj sochu, ale mnohé boli v skutočnosti nešťastné alebo dokonca zhoreli na hranici.

- kým budete opakovať tie isté hlúpe chyby, budete stúpať do toho istého smradľavého hovna.

A to hádam stačí, lebo ešte pár riadkov a začnem znieť ako Šuvadová, Banášová s Banášom a Coelho dokopy.

P.S. Keď píšem tento článok, je len pár dní po začiatku nového roka. Mám za sebou čerstvú operáciu, ktorá ma má dať znovu fyzicky dokopy, ale nespievam si, lebo sú tam veľké postoperačné riziká a sledovať sa budem musieť už v podstate navždy. Deň potom, ako ma pustili z nemocnice, dostala moja mama infarkt. To nám to ale zase hezky začíná, že jo? :D

Lučiak